Jej teta Mária vyštudovala v 30. rokoch minulého storočia Učiteľský ústav v Trnave, kde sa učila šiť, vyšívať, tkať plátno a gobelíny i háčkovať. Ženy v tých časoch boli zručné a sebestačné, keďže odevy ani bytový textil nebolo v tých časoch možné zakúpiť v potrebnom rozsahu. Už ako dieťa si s ňou veľmi dobre rozumela. Trávili spolu veľa času a popri nej si osvojila znalosť viacerých textilných techník. Spoločne navrhovali odevy, teta jej ich pomáhala šiť, z použitého textilu vytvárali hračky a iné drobnosti. Navyše aj jej mama sa zaoberala háčkovaním. A vzťahy týchto žien, založené na spoločnej tvorbe a sympatii, pretrvali dlhé roky až do dospelosti. Takto sa do Jozefíny Bílikovej vpisovala čarovná atmosféra ručnej tvorby a láska k nej, ktorá ju sprevádza po celý život.
Začiatkom 90. rokov jej učarovalo tkanie na krosnách a prihlásila sa na kurz tkania do rodinnej tkáčovne Kubákovcov v Strmilove v južných Čechách. Na výučbu sa nepoužívali klasické krosná, ale malý tkací prístroj, ktorý v 30. rokoch minulého storočia zostrojil Arno Pařík. Tieto prístroje boli zhotovené pre potreby ľudových konzervatórií i žien, ktoré v tom čase vo väčšom prichádzali z dedín do miest, kde v bytoch nebol priestor na klasické krosná.
Po absolvovaní kurzu si tkací prístroj zakúpila a objavovala cezeň techniku tkania a jej rozsiahle možnosti. Nadobudnuté vedomosti si zdokonalila na ďalšom kurze tkania s majsterkou Jarmilou Rybánskou v Škole remesiel ÚĽUV. Ako jej skúsenosti pribúdali, rozhodla sa realizovať vo svojich tkaninách aj farebné geometrické vzory, ktoré boli v jej tvorbe novým výtvarným prvkom. Na to bolo potrebné zabezpečiť si vyhovujúci materiál. V Taliansku, vo Florencii, kam chodila za svojou rodinou, získala možnosti nakupovať kvalitné farebné bavlnené nite, ktorým je verná do dnešných dní. Popri nich má zásobu starých ľanových a konopných nití, ktoré boli na Slovensku ručne spracovávané. Na použitie na malom tkacom prístroji si však vyžadujú odbornú úpravu. Odmenou sú pevné výrobky, ktoré zaujmú prírodnou farebnosťou ľanu či konope a zaujímavou štruktúrou.
Výtvarné návrhy na prestierania si od počiatku vytvára sama. Preferuje plátnovú väzbu, ktorá je daná aj veľkosťou tkacieho prístroja a zameraním jej sortimentu – prestieraní a obrusov. Svoju vlastnú techniku, ktorou vytvára farebné vzory, nazvala prevliekacou. Smerom k súčasnosti aplikuje na tkaniny popri geometrických vzoroch aj rastlinné, ktoré sa stali pre jej tvorbu až emblematické. Ich použitie premyslela ako koncept. Fascinujú ju predovšetkým jesenné listy, ktoré zbiera, lisuje, následne obkresľuje a vytvára šablóny, podľa ktorých vytkáva vzor do základu tkaniny. Tému rada prepája s farebnosťou, preto výtvarne premyslené má aj tkanie základu. Rôznofarebné nite súka do jednej, ktorou následne tká. Ako sama vraví: „Niekedy venujem viac času hľadaniu farebnej a štrukturálnej kombinácie než samotnému tkaniu. Rýchlo utkať nie je problém. Mojím cieľom je dať tkanine príbeh, aby rozprávala.“
Do tohto „príbehu“ jej pomohla dostať sa dlhoročná výtvarníčka ÚĽUV-u Janka Menkynová, ktorá ju roku 2004 presvedčila na spoluprácu s ÚĽUV-om. Popri radách a odbornom vedení jej odporučila zatkávať konce obrusov, pretože strapce, ktoré dovtedy vyväzovala, sa v domácnostiach zložitejšie udržiavajú. Spolupráca ju posunula aj na festival Dni majstrov ÚĽUV-u, kde sa spriatelila s majsterkou Zuzanou Šebokovou z Horných Salíb. Aj od nej si osvojila množstvo užitočných rád, ktoré jej pomohli upevniť si základy tkania.
Tkanie je pre Jozefínu Bílikovú príležitosťou pozrieť sa na tento svet vlastnou optikou a skrášliť ľuďom priestor, v ktorom žijú. Citlivo vníma odklon dnešnej doby od krásy nielen v móde, ale aj v tvorbe a ľudskosti. Aj preto je rada, keď sa jej výrobky ľuďom páčia, a to je pre ňu motorom tvorby. Svoje znalosti rada posúva ďalej, je otvorená každému záujemcovi o tkanie – veď napokon každý naloží so získaným podľa svojho.
Titul majsterky ľudovej umeleckej výroby jej bol udelený roku 2013.
(Zdroj: Mikolaj, Tomáš: Majstri nového milénia. Bratislava: ÚĽUV 2020)