Život mu zmenila ťažká autonehoda, po ktorej ostal pripútaný na invalidný vozík. Dlho prechádzal hľadaním, aká činnosť by mu sedela a vedela ho naplniť. Na jednom z rehabilitačných pobytov v Sklených Tepliciach koncom 90. rokov minulého storočia stretol košikára Milana Molčana z východného Slovenska, ktorý sa síce venoval pleteniu košíkov, ale nerád ukazoval svoju prácu druhým. Po čase sa však skamarátili a Milan Trnka bol zasvätený do tajov košikárstva. Videl začiatky a vedel, ak sa chce zdokonaliť, musí vydržať.
Jeho sortiment tvoria dva základné typy košíkov z nelúpaného prútia. Klasický okrúhly košík sa naučil robiť od Milana Molčana. Pletenie oválnej opálky, na Liptove nazývanej filpások, mu ukázal pán Krivoš z Vavrišova, ktorý mal v tom čase už deväťdesiat rokov. Počul o ňom, vycestoval za ním a poprosil ho, aby mu ukázal technologický postup, nech jeho znalosť neodíde s ním do hrobu. „On mal svoje postupy, ja mám svoje, musel som ich upraviť, keďže som na vozíku. Myslím si však, že tie košíky robím dnes možno aj krajšie ako on. Azda tam hore môže byť hrdý, že pokračujem v jeho ceste,“ hovorí s radosťou v hlase Milan Trnka, pre ktorého sa košikárstvo stalo liečebným prostriedkom, keďže si vyžaduje neustály pohyb, čo je preňho vynikajúca rehabilitácia.
Samozrejme, venoval sa aj iným tvorivým činnostiam, ale prútie mu pohladilo dušu, dostalo ho a nevie od neho odísť. Azda aj preto, že mu umožňuje napĺňať jeho intenzívny vzťah k prírode, ktorý mal odmalička. Z prírody čerpá energiu, životodarnú silu, v nej dokáže intuitívne počúvať hlas svojho tela, zhadzuje brnenie a dovoľuje jej, aby cez neho prechádzala.
Už samotný zber materiálu je preňho zážitkom. Cez leto chodí, obzerá si lokality, kde rastú prúty, a potom na jeseň sa vyberie rezať ich. Časom zistil, že najlepšie sú prúty, ktoré rastú od koreňa zo zeme. A že aj druhy vŕb sa líšia, či už kónickosťou a hrúbkou prútov, alebo pomerom drevnatej časti a dužiny. Na zber chodieva s otcom, so synom či s bratom, no najradšej sám. Koľko razy na vozíku aj uviazol v blate či spadol – všetko však berie ako tvorivú súčasť života, ktorá vedie v tomto prípade ku krásnemu košíku.
Vyrába nie na kvantitu, ale na kvalitu. Len strúhanie rebier na kostru opálky mu často zaberie aj celý poldeň. Pri práci používa nožíky so zaujímavou históriou. Vyrobil si ich z antikorovej chirurgickej ocele, ktorou mal „zmontované“ telo po autonehode. „Keď mi ich vybrali, povedal som doktorovi, že si tie železá beriem. A vyrobil som si z nich nožíky – na protest proti zubatej, čo si už prišla po mňa,“ vraví.
Nepovažuje sa za majstra svojho remesla, skôr na seba hľadí ako na samorast. Keď má však niekto záujem, rád mu s košikárstvom poradí, ukáže. Za roky praxe vie, že najdôležitejšia na to, aby človek vydržal, je trpezlivosť. Zdokonaliť sa človek môže len prácou a za všetkým sú stovky hodín, ba aj rokov pletenia.
Život ho však naučil rozlišovať podstatné veci od balastu, a tak sa venuje len veciam, ktoré majú preňho hodnotu. A košikárstvo ako verný spoločník tam patrí. Vyrovnaný s osudom sa netrápi tým, čo nedokáže zmeniť, a raduje sa z toho, čo mu dovoľuje aj naďalej byť tvorivý a súčasťou okolitého spoločenstva.