Jeho otec bol akademický maliar a jeho stará mama veľmi chcela, aby sa venoval umeniu tak ako on. A tak jeho kroky pri rozhodovaní sa o ďalšej študijnej ceste viedli na Strednú odbornú školu keramikársku v Ľubietovej. V tých časoch tam učil veľký majster ľudovej umeleckej výroby Emil Majnhold, predstaviteľ už šiestej generácie ľubietovských hrnčiarskych majstrov, a práve jemu vďačí za všetko, čo sa o remesle dozvedel. Naučil sa od neho voľnosti, aby si vzťah k remeslu utváral podľa vlastného cítenia, pretože, ako mu majster Majnhold vravieval, každý hrnčiar má svoj rukopis a hmaty.
Napriek tomu krátko po vyučení vnímal prácu s hlinou ešte stále ako zamestnanie a k svojim výrobkom veľa necítil. Pracoval ako majster v keramickej dielni v Ľubietovej, neskôr sa osamostatnil a ako domáci zamestnanec dodával výrobky pre podnik Pamiatkové predmety Dobšiná. Popritom začal spoluprácu s ÚĽUV-om, s ktorým spolupracuje dodnes.
Práca s hlinou je dnes preňho všetkým. Za hrnčiarskym kruhom má istotu a jeho majstrovstvo pri točení dostáva do rozpakov aj mnohých výborných keramikárov. Aj tu badať vplyv jeho majstra, ktorému živelnosť umožňovala preniknúť hlboko do podstaty vecí.
V polovici 90. rokov sa začal venovať výskumu ľubietovskej keramiky. Vychádzal pritom z jej detailného štúdia prevažne na hrncoch, ktoré zozbieral ešte ako mladý chlapec od obyvateľov Slovenskej Ľupče a Ľubietovej. „Malý záujem o túto keramiku ma donútil, aby som si ju lepšie naštudoval a zaradil do môjho sortimentu. Dnes je to už mŕtva keramika, nik ju nevyrába, ale ja sa ju snažím propagovať a vždy ju mám na stole, aby ju ľudia videli,“ hovorí na margo keramiky, cez ktorú ako mladík vstúpil do sveta hrnčiarstva.
V jeho umeleckej tvorbe má popri úžitkovej hrnčine významné miesto aj figurálna plastika a olejomaľba. V úžitkových výrobkoch zachováva tradičné tvary. Hlinkami nanášané geometrické a rastlinné vzory na surový črep za pomoci štetca, kukačky či prsta umne variuje na mliečnikoch, hrnčekoch, džbánoch hampuliach, miskách, misách väčších rozmerov alebo miniatúrach a necháva ich vyniknúť pod transparentnou bezfarebnou alebo zelenou glazúrou. Popri ľubietovských vzoroch nanáša na svoje výrobky aj ornamenty zo starej slovanskej keramiky. Tú mal možnosť študovať zblízka vďaka kamarátstvu s kastelánom Ľupčianskeho hradu, ktorý bol archeológ a vykopával staré slovanské hrnce. Z tejto keramiky si do svojho výtvarného prejavu osvojil slovanskú vlnovku, ktorú variuje v mnohých podobách a ktorá sa stala pre jeho hrnčiarsku tvorbu typickou.
Ako správny majster hrnčiar, aj on sa pravidelne zúčastňuje predvádzaní výroby i predaja na jarmokoch. Výstavne sa prezentuje skôr figurálnou tvorbou (predovšetkým sériou keramických masiek symbolizujúcich ľudské neresti, cez ktoré chce, paradoxne, poukázať na dobro ľudí a dobro vo svete) a olejomaľbami doteraz na viac než dvoch desiatkach samostatných výstav (Brezno, Slovenská Ľupča, Banská Bystrica, Ružomberk, Moskva).
Za zachovanie tradičnej hrnčiarskej výroby z oblasti Ľubietovej, za majstrovské točenie na hrnčiarskom kruhu z voľnej ruky a dokonalú znalosť technológie hrnčiarskej výroby mu bol roku 2016 udelený titul majstra ľudovej umeleckej výroby.