Rodák zo žilinského Závodia Rudolf Barčík odmalička rád kreslil, ale svojej záľube začal venovať väčšiu pozornosť až v dospievaní pod vplyvom svojho bratranca Andreja Barčíka. V osemnástke sa zamestnal ako kreslič, no lákalo ho tvorivejšie vyjadrenie sa. Vo svojom okolí mal kamarátov, ktorí v tom čase študovali keramickú školu v Modre, a tak keď o dva roky, roku 1944, hľadal tamojší podnik Slovenská ľudová majolika cez inzerát v novinách nových zamestnancov, rozhodol sa prihlásiť. Prijali ho do učenia za keramického maliara. V škole musel prejsť všetkými dielenskými prácami, ktoré keramika zahŕňa.
Na maľovanie mal nadanie, ale jeho aplikácia na keramiku je špecifická, a tak aj jemu zobralo čas, kým si na nový spôsob privykol. Už roku 1946 bol však uznaný za spôsobilého, aby pristúpil k tovarišskej skúške, a rok nato, aby sa zamestnal v Majolike. Po ukončení štúdia si naďalej rozširoval odborné vedomosti štúdiom v múzeách, galériách, knihách i súkromných zbierkach, keďže precítil, že keramika sa mu stala osudom a chce sa jej venovať po celý život. Spoločne s manželkou Evou, taktiež keramickou maliarkou, s ktorou sa spoznal v učení, sa usadil v Modre a tu ďalej rozvíjali svoju tvorbu.
Rukopis starých majstrov sa mu stával inšpiráciou a neustále autorské prekresľovanie ich vzorov ho posúvalo ďalej. Zo západoslovenských keramických dielní mal najradšej náročný a farebne triezvy košolniansky vzor, trojfarebnú dechtickú ornamentiku a bolerázsky ružičkový vzor. Na habánskej ornamentalike si najviac cenil triezvosť vo farbe i výzdobe. Podobne ako najstarší habáni, ani on nepoužíval na zdobenie červenú farbu (krvi). Takisto spočiatku nezdobil výrobky maľbami ľudí či zvierat alebo žartovnými témami – hoci dôvod uňho nebol náboženský, tak ako u najstarších habánov, ale skôr autorský. Dosvedčuje to fakt, že k figurálnej výzdobe napokon pristúpil, hoci až po zdokonalení sa v nej, keď mu podľa vlastných slov prestala robiť ťažkosti.
Naproti tomu, aj podľa vzoru svojho učiteľa Ignáca Bizmayera, už roku 1949 začal modelovať z ruky prvé figúrky ľudí. Do tejto tvorby nabádali keramikov aj výtvarníci v ÚĽUV-u, ktorí v tých časoch modranské keramické družstvo ideovo viedli. Aj v jeho figurálnej tvorbe sa však krásne ukazuje majstrovstvo, s akým ovládal štetce a farby.
Roku 1957 bol vymenovaný za návrhára modranského podniku, neskôr v ňom pôsobil ako vedúci výroby i ideový pracovník, bol aj členom výtvarnej a schvaľovacej komisie Slovenského zväzu výrobných družstiev, kde patrila aj Slovenská ľudová majolika. Roku 1982 po odchode do dôchodku začal spolupracovať s ÚĽUV-om. Na tejto spolupráci si cenil časovú slobodu, nevýhodu zas videl v previazanosti tvorby so smerom vytýčeným výtvarníkmi ÚĽUV-u, čo mu vraj bránilo naplno rozvinúť vlastné schopnosti. Objektívne však práve 80. roky možno považovať za jeho najsilnejšie tvorivé obdobie, ktoré však roku 1985, len dva dni pred otvorením jeho prvej autorskej výstavy, prerušila smrť.
Spomedzi jeho diela azda najviac vynikajú veľkorozmerné taniere štvorakej farebnosti (zelená, modrá, žltá, fialová). Dominuje im centrálny rastlinný, zvierací alebo figurálny motív a okraje vyplnené štylizovaným kvetinovým dekórom a súbormi postáv a zvierat, ktoré sú späté s tradičnými témami vinohradníctva, hrnčiarstva či zbojníctva, podanými však moderným výrazom originálneho autora.
(Zdroj: Petrakovičová-Šikulová, Agáta: Keramikársky majster Rudolf Barčík. Modra: Modranská Beseda 2013.)