Jej rodina pochádza zo Španej Doliny, aj preto sa s paličkovaním už od dieťaťa stretávala ako s čímsi samozrejmým. Vzorom jej bola stará mama a neskôr aj mamka. Paličkuje aj jej sestra a dokonca i otec, pôvodom z Prahy, ktorý sa po priženení do čipkárskej bašty, ktorou Špania Dolina nepochybne je, tomuto remeslu naučil tiež. A hoci aktívne nepaličkoval, čipkársku...
Jej rodina pochádza zo Španej Doliny, aj preto sa s paličkovaním už od dieťaťa stretávala ako s čímsi samozrejmým. Vzorom jej bola stará mama a neskôr aj mamka. Paličkuje aj jej sestra a dokonca i otec, pôvodom z Prahy, ktorý sa po priženení do čipkárskej bašty, ktorou Špania Dolina nepochybne je, tomuto remeslu naučil tiež. A hoci aktívne nepaličkoval, čipkársku techniku ovládal a práve on pomohol svojej dcére určiť si pri paličkovaní smer. Pod jeho vplyvom sa zamerala na zhotovovanie výtvarných vecí, nie úžitkových, a prvý obrázok vytvorili spoločne, keď zrealizovala otcov výtvarný návrh.
Soňa Bezúchová vyštudovala Strednú umeleckopriemyselnú školu v Kremnici, odbor plošné a plastické rytie kovov, a pohrávala sa aj s myšlienkou, že by šla študovať na vysokú školu textil. Napokon však z tejto úvahy zišlo a čipkárstvu sa od počiatku venuje ako záľube. Ako dedička špaňodolinskej tradície mala od počiatku tvorby dobré materiálne vybavenie. Napríklad paličky má po starej mame, k nim rokmi pribudli ďalšie po ľuďoch, ktorí chceli vyskúšať zhotovovanie čipiek, ale nevydržali pri tom. Podobne aj mnohé bavlnky zdedila po starších ženách, ktoré už prácu s nimi zanechali. Čipkársky vankúš plnený pilinami si zas spravila sama.
Vo vlastnej tvorbe prekračuje regionálne typy paličkovanej čipky a inšpiruje sa vecami okolo seba, vytvárajúc si vlastné vzory. Samozrejme, podvedome ju určite inšpirovali aj čipky, ktoré videla okolo seba, ale podnes sa nešpecializuje na žiaden ich regionálny typ. K paličkovaniu pristupuje intuitívne, kombinuje, čo sa jej páči. A možno práve tento prístup bol charakteristický pre paličkovanú čipku aj v živom tradičnom prostredí minulosti. Ako vraví, v špaňodolinských čipkách, ktoré sú ešte staršie od prác jej starej mamy, vidí viaceré regionálne typy, čo by mohlo dokazovať, že ženy sa vždy inšpirovali predovšetkým tým, čo sa im páčilo. A ak to kolektív prijal, stalo sa to súčasťou miestnej tradície.
Jej sortiment tvoria zväčša obrazy. Úžitkové veci začala robiť až po nadviazaní spolupráce s ÚĽUV-om, ktorá sa začala roku 2007 v Regionálnom centre remesiel v Banskej Bystrici. Tu na podnet absolventiek prvých kurzov paličkovanej čipky, ktoré viedla, zakladala roku 2010 aj klub paličkovanej čipky. A práve preň začala vymýšľať aj témy, ktoré zachádzali do úžitkovosti (napr. kraslice, vankúše a pod.). Dva razy sa zúčastnila aj súťaže Kruhy na vode, na ktorých sa predstavila taktiež s úžitkovo ladenými dielami (prestierania, kabelky). Ako však už bolo povedané, najlepšie sa od počiatkov svojej tvorby cítila pri paličkovaných obrazoch, často aj väčších rozmerov.

Každý obraz pramení z jej fantázie. Nepozerá na internet – čas, ktorý by pri ňom strávila, venuje radšej paličkovaniu. Má rada rastlinné motívy, rada robí s farebnými niťami, máločo má biele. Pri paličkovaní vie cez víkend presedieť aj šestnásť hodín, ale musí mať inšpiráciu, nápad. Chuť zrealizovať ho potom už príde sama. Obrazy si predkresľuje, ale len v kontúrach. Stačí jej linka, ohraničenie, a doň už vkladá vzory priamo na vankúši.
Hotové obrazy nedáva do drevených rámikov, viac sa jej páčia paspartované pod sklom. Jednak sú lepšie chránené, jednak rám im dáva ďalší rozmer. Rámovanie berie ako rovnocennú súčasť obrazu, často jej konvenuje rám z kovu. Spôsob rámovania čipiek do skla si obhájila aj pri spolupráci s ÚĽUV-om.
V priebehu rokov, ktoré venovala paličkovaniu, sa jej podarilo zrealizovať štyri samostatné autorské výstavy, poslednú zatiaľ v januári roku 2018.