Pôvodné drotárske remeslo sa výrobkami orientovalo takmer výlučne na praktické využitie a vo výtvarnom umení bolo po prvý raz použité až v rokoch 1941 – 1942 na zhotovenie unikátnych drôtených insitných plastík, ktoré vznikli pri príležitosti založenia žilinského mestského múzea na popud organizátora drotárskeho života Karola Guleju. A hoci medzi návštevníkmi zožali najväčší úspech, v ďalších rokoch sa drotárstvo opäť vrátilo skôr do úžitkovej roviny. Možno aj preto, že nie veľa ľudí dokáže vycítiť výtvarný potenciál tohto materiálu.
Emanuel Hodál však patril k tým, ktorí to vedeli. Drôt sa mu stal vášňou, rozumel mu a tvoril z neho pozoruhodné sochy. Pritom nemal väzby na drotársky kraj. Mal však prirodzený výtvarný talent, a hoci mu nevyšiel zámer študovať na umeleckej priemyslovke, popri rôznych prácach, ktoré vystriedal, nachádzal únik v maľovaní obrazov a tvorbe sôch z dreva i kameňa. A koncom 90.(1998) rokov ho náhodná zmienka o drotárstve priviedla k drôtu. Materiál ho oslovil svojím charakterom i neobvyklými vlastnosťami. Rýchlo pochopil variabilitu foriem i výrazovú silu priestorovej linky, ktorú drôt ponúka. Tvárnosť a ľahkosť, s akou sa kovové vlákna podriaďovali jeho vôli, ho uchvátili a zdanlivo nekonečné možnosti ich spracovania pociťoval ako neustálu tvorivú výzvu.
Prvotnú inšpiráciu našiel práve v prvých plastikách starých drotárskych majstrov, ale aj v starých drôtených výrobkoch v depozite Považského múzea. Očarili ho a poskytli mu cenný zdroj informácií o pôvodných pracovných postupoch. A hoci neskôr v tvorbe často experimentoval, pracoval vždy tradičnými drotárskymi technikami a dôsledne dodržiaval čistotu remesla.
Najväčšiu inšpiráciu pri začatí tvorby však našiel u insitného umelca drotárskeho majstra Ladislava Mikulíka zo Senice, ktorý mu pomohol prekonať prvé technické ťažkosti pri konštrukcii plastík a nakazil ho aj svojím nadšením pre drotárske remeslo. Emanuela Hodála drôtovanie plastík pohltilo. Pri tvorbe na dlhé hodiny zabúdal na okolitý svet, modelujúc svoje plastiky intuitívne priamo z ruky, bez prípravných skíc a šablón. Mal vyvinutý cit pre priestor, mimoriadny zmysel pre proporcie a kompozíciu a množstvo nápadov. Ani pri rozmernejších figúrach nepoužíval spájkované ani zvárané spoje, všetky súčasti budúcej sochy zväzoval alebo spletal. Najbližší mu bol hustý lineárny alebo špirálovitý výplet, ktorý mu umožňoval vykresliť detaily, menej využíval slučky. Rôznou hustotou výpletu, kombináciou viacerých hrúbok drôtu, ale aj striedaním smeru kovových vlákien alebo vrstvením jednotlivých štruktúr na seba dosahoval dojem plastickosti. Najčastejšie tvoril z tradičného oceľového drôtu bez povrchovej úpravy. Mal rád jeho prirodzenú farbu, lesk, patinu, nevadila mu ani hrdza. Len výnimočne drôt čiernil alebo nikloval.
Pri ich tvorbe sa inšpiroval spomienkami na detstvo prežité v prírode, blízke mu boli aj sakrálne motívy, najmä príbeh Narodenia Pána a Ukrižovania, a nespočetne varioval aj betlehemskú tému. Rád zobrazoval remeselníkov a často sa vracal k figúram kohútov a koní. Všetky plastiky zobrazoval v dynamickom pohybe, akoby zastali v čase. Charakterizuje ich mimoriadna ľahkosť zobrazenia, miestami pôsobia ako trojrozmerná šrafovaná kresba.
Počas svojho života vytvoril stovky menších plastík a dekoratívnych predmetov a takmer stovku väčších či veľkých drôtených figúr. Svoje umenie prezentoval doma i v zahraničí. Roku 2008 získal za zachovávanie a rozvíjanie pôvodnej drotárskej figurálnej tvorby titul majstra ľudovej umeleckej výroby.
(Zdroj: Hallonová, K.: Emanuel Hodál – drotár sochár. In: Remeslo, umenie, dizajn. 10, 2009, č. 1, s. 38 – 39.)