Svet ľudového umenia objavil na gymnáziu cez spolužiačku folkloristku, ktorá mu priniesla nahrávku piesní Jána Ambróza. Umelecky sa ďalej prebúdzal cez hudbu, fotografiu, kresbu, až sa napokon dostal až k drevu – aj vďaka dlátkam, ktoré mu darovala manželka, vtedy ešte spolužiačka z Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, kde spoločne študovali etnológiu. Spočiatku drevo vnímal a konfrontoval cez vysoké umenie. Mal napozerané všetky umelecké slohy, oslovovala ho dokonalosť. Pri vlastnej tvorbe sa však od tohto ponímania postupne odpútaval a prepracoval sa až na úplne opačný pól, inšpirovaný ľudovou tvorbou, zemou, „všedným“ človekom.

Je aktívny od roku 2005. Začínal nízkymi reliéfmi predovšetkým štylizovaných muzikantov s množstvom technicky náročných detailov. Vychádzal pri nich z poznatkov získaných štúdiom odbornej literatúry a komunikáciou s výrobcom Dušanom Benickým a scénografom Viliamom Gruskom. Vďaka ÚĽUV-u a jeho vtedajšej hlavnej výtvarníčke Janke Menkynovej presunul roku 2007 dôraz z figurálnej tvorby na vyrezávané koníky. V sortimente predajní ÚĽUV-u v tých časoch chýbali, a tak sa dal nahovoriť na ich výrobu. Aj im vtlačil svoj osobitý rukopis, zachovávajúc však pôvodné ľudové výzdobné techniky – vypaľovanie, vruborez, maľbu na drevo či kyjatické inšpirácie geometrickým ornamentom. Jeho smerovanie ovplyvnil starý drevený koník z liptovskej obce Potok pri Bešeňovej, ktorý mu popri iných inšpiračných materiáloch Janka Menkynová v začiatkoch spolupráce predložila.

Koníky, ktoré dnes tvoria gro jeho tvorby, sú obrysovou rezbou, upravovanou oberučným nožom a následne dlátami a rezbárskymi nožmi a dotváranou rašpľami a pilníkmi. Používa drevá rôznej tvrdosti, každému jednému priznávajúc jeho osobitú povahu. Niektoré diela vytvára technicky prepracovanejšie, iné jednoduchšie, niekedy vyslovene z dreva nájdeného na potulkách prírodou. Popri vlastnom výtvarnom videní im dodáva patinu ryžovou kefou, rašpľou, pilníkom, šmirgľom, brúsnym rúnom a hubkou, flanelom, práškovými pigmentmi i lazúrovým vrstvením farebných nánosov. Tým vytvára zdanie autentickej stopy, približujúcej ich duchu starého sveta, ktorý Miloslava Jaroša bytostne priťahuje.

„Prvý hlavný výtvarník ÚĽUV-u Václav Kautman charakterizoval finálnu úpravu patinovaním ako klamstvo, umelecký podvod“ ,uvádza Miloslav Jaroš. Lenže, ako vzápätí dodáva, patinovanie dá výrobku jedinečný nádych, vďaka čomu na človeka zavanie minulosť, ktorú v sebe nesú len staré veci. A tomu sa chce pocitovo priblížiť: „Tá žltkavá farba, dotvorená ľudským potom, prachom, stopou, ukrýva v sebe prácu človeka, jeho konkrétny život, na dreve sa vyníma ako vrásky na tvári.“

Jeho estetika, zhmotňovaná popri dreve aj v originálnych maľbách na sklo, nie je len vonkajším zážitkom z krásna, ale aj odrazom skrytých súvislostí života človeka, či už minulého, alebo súčasného, v ktorom hľadá poctivosť a pravdivosť bez falše, afektu či vnucujúcej sa ľúbivosti. Pri tvorbe ho drží pocit vlastnej nedokonalosti, keď sa ani napriek objektívnej hodnote svojich diel nedokáže považovať za majstra. Neprestajne hľadá, približujúc sa tomu neuchopiteľnému, čo zodpovedá jeho hĺbavému naturelu. Ručná práca mu na to svojimi neobmedzenými možnosťami poňatia materiálu a tvorby poskytuje ideálny priestor. Tak, aby vytvorená vec niesla jeho osobný celistvý zvnútornený pohľad.

V roku 2015 bol za svoju tvorbu ocenený titulom majstra ľudovej umeleckej výroby v oblasti drevorezby.

(Zdroj: Mikolaj, Tomáš: Majstri nového milénia. Bratislava: ÚĽUV 2020)