Na Gemeri sa v minulosti vyskytovalo najviac hrnčiarskych dielní i najvýraznejší typ hrnčiarskych výrobkov spomedzi slovenských hrnčiarskych stredísk. Popri poľnohospodárskej práci sa tu výrobou hrnčiarskeho tovaru zaoberali takmer všetky dediny a v nich veľká časť obyvateľstva. Bolo to podmienené najmä bohatým výskytom vysokohodnotnej hrnčiarskej i kachliarskej hliny a dobrými odbytovými možnosťami, ktoré sa v minulých storočiach orientovali prevažne južným smerom, takže gemerské hrnčiarske výrobky boli známe v celom bývalom Uhorsku.
Do takéhoto prostredia sa roku 1890 narodil Ján Kováč v Šiveticiach, starom hrnčiarskom stredisku, ktoré bolo popri osobitosti hrnčiarskych výrobkov pozoruhodné aj ich dekórom. Typická pre Šivetice bola popri čiernej (zadymovanej) keramike, ktorú Ján Kováč na podnet ÚĽUV-u obnovil v druhej polovici 50. rokov, i keramika vyškrabovaná a maľovaná rožkom. Výrobe sa aktívne začal venovať od roku 1903.
Ján Kováč patril k ikonickým hrnčiarom ÚĽUV-u, keď s inštitúciou spolupracoval od jej počiatkov. Jeho tvorbu možno charakterizovať predovšetkým výrobou tradičného riadu a používaním všetkých miestnych i regionálnych výzdobných techník a prvkov, ktoré ďalej rozvíjal a obohacoval. Bol majstrom vo vytáčaní rozmerných mís, krčahov, váz a kvetináčov s pevnou a vyváženou stavbou. Na výzdobu zväčša nepoužíval krycie engoby, ale ornament (výlučne geometrický, pozostávajúci zväčša z čiar, medzi ktoré zaraďoval vlnovky alebo pásy kvapiek) maľoval rožkom priamo na črep. Výzdobný efekt svojich výrobkov určoval jednak rytmom čiar rozličnej dynamiky, jednak ich farebnou zladenosťou. Najčastejšie používal bielu a čiernu farbu, ktoré niekedy dopĺňal zeleným alebo modrým pásom, a výsledný farebný dojem dotváral aj nepokrytými pásikmi ostro červenej terakoty. Ornamentom pokrýval celú plochu výrobkov, čo vo výsledku pôsobilo veľmi dekoratívne. Zadymovanú keramiku zdobil ešte pred vypálením žabicou v geometrických líniách, ktoré hotovému výrobku dodávali charakteristický lesk.
Kováčova tvorba nebola výsostne individuálna, vyjadrovala skôr vysoký umelecký priemer gemerského hrnčiarstva, no napriek tomu priniesla veľa podnetov a poučení pre ostatných hrnčiarov i milovníkov ľudového hrnčiarstva. Jej hodnota tkvela predovšetkým v správnom využívaní a aplikovaní tradičných výrobných i výzdobných techník, v pevnej istote pri maľovaní rožkom i hladení žabicou a v úprimnej snahe zachovať krásu tradičného šivetického i gemerského hrnčiarstva. Aj z týchto dôvodov mu bola už roku 1959 priznaná kvalifikácia majster ľudovej umeleckej výroby v odvetví keramiky.