Do tajov hrnčiarského remesla ho zasvätil otec a vyučil sa v Slovenskej majolike v Modre, kde aj dlhší čas pracoval. V päťdesiatich rokoch 20.stor. spoluzakladal dieľňu ÚĽUV v Ľubietovej, v ktorej spolu s Júliusom Filom vyrábali v tom čase veľmi žiadané majolikové výrobky, najmä perforované taniere. Neskôr dieľňa ako výrobné družstvo vyrábala tradičnú ľubietovskú hrnčiarinu a úžitkové hrnčiarske výrobky.

Emil Majnhold bol známy svojím majstrovstvom v točení na hrnčiarskom kruhu od miniatúr až po obrovské nádoby. Venoval sa výrobe tradičných hrnčiarských výrobkov z oblasti Ľubietová ako ľudovoumelecký výrobca ÚĽUV, do ktorých vedel vdýchnuť svojský rukopis. Chýrne boli jeho hampule ako vravieval s „kukučkou“ – s tvarovaným hrdlom do tvaru vtáčika, maľované vtáčiky, farebnými engobami nanášaný geometrický, či rastlinný vzor „kukačkou“(gurguľou)s husacím brkom na engobové podklady bielej, červenohnedej, či tmavohnedej farby. Spolupracoval s viacerými výtvarníkmi na realizácii výtvarných diel, napríklad s akad. soch. Mariánom Polonským na tvorbe veľkých záhradných plastík, točených na hrnčiarskom kruhu. Dlhé roky spolupracoval s ÚĽUV-om.Emil Majnhold vychoval viacerých „učňov“, pokračovateľov v hrnčiarskom remesle, okrem svojich detí Daniely a Emila, Zdena Majera zo Strelníkov a Gusta Virága zo Slovenskej Ľupče. V roku 1959 získal osvedčenie o priznaní kvalifikácie majster ľudovej umeleckej výroby keramiky, ktoré udeľuje Komisia pre posudzovanie odbornej spôsobilosti pracovníkov ľudovej umeleckej výroby.

(Bol aktívny od roku 1937.)