Remeselnú istotu získal cez otca, šikovného človeka, ktorý ovládal prácu s každým materiálom. Ako sám vraví, šperku sa venuje odjakživa. Už na základnej škole vyrábal pre spolužiačky z drôtikov prstene. Neskôr použil na ich výrobu kožu, potom hlinu, a keď na šperky robil kovanie, učarovala mu meď. Vyučil sa za zámočníka a po škole vystriedal viacero zamestnaní, až roku 1986 vyskúšal dráhu slobodného umelca, ktorým zostáva dodnes. Popri šperku vyrába z tepaného medeného plechu aj misy, svietniky, lampy – akési pokusy o aplikáciu šperku do objektu, no šperk preňho aj naďalej ostáva najdôležitejšou témou. Šperky nezvára, necínuje, ale spája tepaním, kovaním, zapletaním. Vyrába aj solitérne šperky, ale častejšie kolekcie šperkov (náramky, náhrdelníky, náušnice, prstene). Pracuje s drôtom v dvojrozmernom priestore, ktorý sa však po úprave javí priestorovo.

Inšpiráciu nachádza všade naokolo. Podnetné sú preňho kované predmety, ale napríklad aj paličkovaná čipka či staré šperky, zachytené v inšpirujúcej knihe Heleny Johnovej Šperk, alebo všeobecne geometrické tvary, napr. špirála. Špirálu má veľmi rád, stavia sa k nej ako k čomusi energetickému, z čoho cíti rozvoj sily. Nachádza sa v mnohých ornamentoch, starých i nových, preto ju rád skúma z každej strany. A potom už len skúša tvoriť. Keď chytí do ruky drôt, nemá okolo seba takmer nič, no chce z neho spraviť čosi, čo sa druhému páči. V práci ho motivuje vymýšľať nové veci, spájať motívy. Vo svojich šperkoch vidí tvarovú dynamiku, a tú si stráži. Z vlastného cítenia vytvára šperk, ktorý symbolizuje krásu a ladí s nositeľom. Ako sám vraví, v živote nemusel vyrobiť šperk – vtedy by asi stratil radosť z tvorby a stal by sa len výrobcom. Za veľmi dôležité pokladá aj stanovenie ceny za šperk, aby bol dostupný bežným ľuďom.
Jeho výrobky sa nachádzajú v predajniach remeselníckeho a šperkárského tovaru nielen u nás, ale aj v Čechách, Anglicku či Nemecku. Je pravidelným účastníkom remeselných trhov, na ktorých aj predvádza výrobu.