Minulosť modrotlačiarskej dielne Trnkovcov vedie až na začiatok 19. storočia do obce Záriečie a spája sa s menom známeho modrotlačiarskeho majstra Jozefa Bednárika. Roku 1894, potom, ako umrel, zdedil jeho dielňu Jozef Trnka, dedo Stanislava Trnku, ktorý sa z pôvodnej profesie vyučeného garbiara preorientoval na modrotlačiara. Roku 1898 zariadenie dielne prezieravo presťahoval do Púchova, kde vlastnil dom výhodne položený neďaleko Váhu. Jeho farbiareň ročne vyprodukovala približne 10 000 metrov potlačeného plátna.
Roku 1939 prevzali modrotlačiarske remeslo po otcovi synovia. Najstarší Alojz viedol dielňu až do jej znárodnenia roku 1951, potom ju zabral komunálny podnik. Našťastie v nej však ako vedúceho ponechal aj naďalej Alojza Trnku. Z jeho troch synov zostal verný rodinnej tradícii iba Stanislav. Popri otcových skúsenostiach zdedil aj drevorezbové formy ešte zo starej záriečskej dielne, majstrovské hlboko ryté, jemnulinké formy z hruškového dreva po dedovi Jozefovi, ako aj bohatý súbor foriem určených na strojovú tlač perrotinou. A k tomu, samozrejme, rodinné špeciality s receptármi na prípravu papu i indigového roztoku a ďalšie tajomstvá, uchovávané v každej modrotlačiarskej rodine ako najväčšiu sviatosť.
Po znárodnení súkromného vlastníctva v 50. rokoch sa záber dielne Stanislava Trnku, paradoxne, územne rozšíril. Popri tradičných zákazníkoch z dedín z blízkeho okolia Púchova, Ilavy či Považskej Bystrice sa územné pôsobenie dielne rozšírilo aj o zákazníkov zo zaniknutých dielní od Važca až po Jakubany. Tu pomohol Stanislavovi Trnkovi (ktorý robil v dielni spoločne so svojou manželkou) ÚĽUV, ktorý dodal potrebné šablóny a formy. A hoci dielňa až do roku 1972 pracovala pod organizačným vedením komunálnych služieb, ÚĽUV jej finančne pomohol napríklad aj kúpou elektrickej sušičky.
Naplno sa spolupráca s ÚĽUV-om spustila po zániku púchovského komunálneho podniku. A bola obojstranne úspešná, keď sa v nej zúročila remeselná skúsenosť i výtvarné cítenie Stanislava Trnku s inovatívnymi riešeniami návrhárov ÚĽUV-u (Eva Holáková, Eva Kováčová, Jozef Bajus, Janka Menkynová, Anna Pallová). Modrotlač sa posunula k novým možnostiam využitia v modernom interiéri i pri zostavovaní módnych odevných kolekcií.
V rokoch intenzívnej spolupráce vyprodukoval Stanislav Trnka až 20 000 metrov modrotlače ročne. Výrobky z jeho dielne tvorili samozrejmú súčasť súborných expozícií ÚĽUV-u doma i v zahraničí. Stať o púchovskej dielni so objavila v knihe o modrotlači v Európe a Japonsku, ktorá bola publikovaná roku 1993 v Berlíne. Podľa potrieb majster Trnka vypomáhal aj pri výučbe adeptov výtvarných škôl, spolupracoval s Vysokou školou výtvarných umení v Bratislave, so strednými umeleckopriemyselnými školami v Ružomberku a Kremnici, s učiteľmi výtvarnej výchovy.
Ku koncu aktívnej činnosti Stanislava Trnku všeobecný záujem o modrotlač na Slovensku upadol, a tak postupne od výroby upúšťal aj on. Žezlo po ňom aj z týchto dôvodov neprebral ani jeden z troch synov, hoci remeslo by vďaka otcovej škole zvládali. Až záujem jeho vnuka Petra Trnku, absolventa Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, oživil staré rodinné remeslo, hoci už v nových priestoroch novozriadenej dielne v Ivanke pri Dunaji, kde najmladší z generácie trnkovských modrotlačiarov žije.
(Zdroj: Danglová, O.: Príbeh modrotlačiarenskej dielne Stanislava Trnku. In: Remeslo, umenie, dizajn. 9, 2008, č. 2, s. 30 – 34.)