Profesionálny historik archivár, vyštudoval na Filozofickej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci odbor história a nemčina. Rezbárstvu sa venuje vyše 30 rokov. V počiatkoch tohto záujmu bola tak ako u mnohých iných vzdelaných, no neškolených výtvarníkov snaha o využívanie všeobecných pravidiel estetiky a akademického sochárstva pri stvárnení figúry. Postupne sa tento záujem pretavil do akútnej potreby meniť drevo na rozprávajúce figúry, odovzdať niečo zo seba a svojich pocitov prostredníctvom sochy. Takýto priestor a uspokojenie s vlastnou tvorbou našiel Zoričák vo vedomom používaní princípov ľudového umenia, avšak s výraznými stopami vlastného rukopisu, ktorým sa zámerne odlišuje od iných súčasných i minulých autorov pracujúcich s týmito metódami tvorby. Vo svojich dielach prejavuje prirodzený cit pre kompozíciu. Jeho betlehemy, klaňanie troch kráľov, klaňanie pastierov, svätci – to všetko má svoj kánon, ktorý autor vyjadruje aj vyváženou kompozíciou, zväčša na jednu stredovú os, ktorá v gotickom i ikonopisnom umení vyjadruje hlavný princíp sveta: jedna os – jeden Boh. Princíp rovnováhy v obraze alebo soche je vlastný ľudovému umeniu, ktoré preferuje poriadok pred zmätkom a pretínaním sa línií. Opakovanie rezby spomínaných motívov, využívanie prostriedkov zobrazenia vlastných ľudovému sochárstvu a vedomé používanie prvkov odevu či atribútov, ktoré sa na soche stávajú znakom a majú výpovednú hodnotu, ale i konfrontácia s okolím a jeho kladným či chladnejším ohlasom dávajú Petrovi Zoričákovi okrem získavania manuálnej zručnosti aj možnosť regulácie výtvarného jazyka. Blízky ľudovému výrazu však nie je výberom zobrazených prvkov ani tematikou, ale spôsobom práce s nimi, ich využitím ako prvku spolutvoriaceho výpoveď, atmosféru sochy. Vyhýba sa opisnému zobrazeniu tam, kde to nie je potrebné, jeho výrazovým prostriedkom je skratka, zjednodušenie. Ako s ním nakladať na soche, k tomu sa dopracoval sám a v tom sa zdokonaľuje, cieľavedome to využíva, hľadá iné možnosti, ale v rovnakých hraniciach abstrahovania prvkov všeobecne vnímaných ako súčasť ľudovej kultúry. Proces, na ktorom sa v minulosti podieľali aj viacerí tvorcovia počas života niekoľkých generácií, sa sústreďuje v jednom človeku. Deje sa to tým, že opakuje, ale i obmieňa rovnaké motívy, vedome pristupuje k poznávaniu zákonitostí ľudovej tvorby, no súčasne do nej vkladá seba. Jednoduchými prostriedkami, vzdialenými od akademizmu, s ktorým koketoval vo svojej počiatočnej tvorbe a do ktorého občas zablúdi v snahe vyskúšať si svoje sily, ale výtvarnými prostriedkami blízkymi ľudovému výtvarnému prejavu, dáva Zoričák svojim sochám možnosť hovoriť, navodzuje náladu, atmosféru, charakter zobrazovanej postavy či situácie. Sochy však vyjadrujú jeho, autora, jeho pozitívny vzťah k ľuďom, optimistický pohľad na svet, nabíja ich kladnou energiou, ktorú ony šíria ďalej. Drevo, štruktúra jeho rôznych častí, tvar odrezaný či vyseknutý z celku stromu autorovi často vnucuje príbeh, vedie jeho dláto, čo robí každú prácu inou, aj pri stvárnení rovnakého motívu. Sochár si však toto drevo podrobuje, vnucuje mu myšlienku, príbeh, náladu. Rokmi získaná bravúrnosť rezby, vlastné vyjadrovacie prvky, ba i farebnosť spôsobujú, že napriek opakovaniu, či práve preto, je dialóg Petra Zoričáka s drevom a diváka s jeho sochou stále iný.
Venuje sa tvorbe plastík a reliéfov s tematikou z ľudového prostredia, ale najmä so sakrálnou tematikou, ako sú betlehemy, anjeli. Vyrezáva štylizované sochy so zoomorfnou tematikou (psy, mačky, kone, sovy, rôzne vtáčiky). Niektoré sochy polychrómuje. Vo voľnej tvorbe experimentuje s modernejšími spôsobmi výrazu a v témach, ktoré sú netradičné pre ľudové sochárstvo, ako napríklad akt. V roku 2002 získal ocenenie o priznaní kvalifikácie majster ľudovej umeleckej výroby v odvetví výroby z dreva – plastiky, ktoré udeľuje Komisia pre posudzovanie odbornej spôsobilosti pracovníkov ľudovej umeleckej výroby.